Používa tlmočník stenografiu? Kdeže!
Facebookom sa prehnalo video Kat Von D, ktorá asi prvýkrát videla, ako pracuje tlmočník. Kat rozpráva po anglicky a my vidíme vedľa nej sediacu mladú ženu, ktorá si niečo intenzívne píše. Kat svoju odpoveď ukončí a odovzdáva mikrofón mladej žene. Tá nezaváha, vráti sa vo svojom zápise na začiatok a začne hovoriť po taliansky to, čo predtým zaznelo v angličtine.
Celý špás trvá ani nie minútu, ale Kat je užasnutá, zmôže sa akurát na komentár „so cool, so cool“.
Hlboký dojem to urobilo nielen na Kat, ale aj na mnohých ďalších, ktorí si video pozreli. Málokto má šancu, vidieť profesionálneho tlmočníka pri práci. A keď máte do činenia s tlmočníkom, ktorý má aj tlmočnícke vzdelanie, môže vás konzekutívnym tlmočením naozaj ohúriť.
Študovaný tlmočník si zvládne zapísať aj 5 minút súvislého prejavu, ktorý potom plynulo vyjadrí v druhom jazyku. Jeho zápis ale nie je stenografia, ako sa mnohí domnievajú.
Stenografia je zjednodušené písmo, zapisuje hlásky, skupiny hlások, alebo časté slová či súslovia. Stenograf iba mechanicky zapisuje, čo počuje, nemusí nad tým rozmýšľať. Tlmočník musí aktívne vnímať, čo počúva.
Hoci to vyzerá, že si zapisuje všetko, nie je to tak. Tlmočnícky zápis pozostáva najmä z kľúčových slov, ktoré tvoria kostru toho, čo rečník hovorí. Popri kľúčových slovách používa tlmočník v zápise symboly alebo skratky. Ale nikdy si nezapisuje od slova do slova to, čo hovorí rečník. Už pri zapisovaní analyzuje obsah a ukladá si ho do krátkodobej pamäte. Keď potom začne tlmočiť, zápis slúži ako odrazový mostík, ktorý ho posúva krok za krokom k ďalšej myšlienke.
Veru, k myšlienke. Pretože netlmočí slová, ale myšlienky. Nie je nič horšie, než keď sa tlmočník ocitne v roli „prísediaceho príručného slovníka“ a má na povel vystreliť slovíčko, ktoré rečníkovi v cudzom jazyku práve nenapadá. Keď si tlmočník zapisuje, čo bude tlmočiť a uvedomí si pri počúvaní, že nejaké slovíčko mu práve nenapadá, vždy nájde spôsob, ako sa vyjadriť, aby myšlienka ostala zachovaná.
Tlmočenie funguje na inej úrovni než je úroveň jednotlivých slovíčok. Preto je dôležité, aby tlmočník rozumel tomu, čo tlmočí a vyznal sa v tom. Potom sa mu cudzie myšlienky ľahšie zapamätávajú a prenášajú z jazyka do jazyka. Pomáha tiež, ak rečník vyjadrí ucelenú myšlienku a nemusí to byť iba jedna veta.
Samozrejme, nedá sa očakávať, že tlmočník bude rozumieť aj jadrovej fyzike, aj neurochirurgii, aj cenným papierom. Dá sa však očakávať, že sa na tlmočenie dôsledne pripraví, naštuduje si terminológiu aj podkladové materiály, a tiež, že sa nebude púšťať do tlmočenia tém, o ktorých nevie zhola nič.
Profesionálny a dobre pripravený tlmočník nepotrebuje, aby rečník po pol vete urobil prestávku na tlmočenie. Naopak, niet väčšieho trestu, než tlmočenie týmto štýlom. Vety v jednom jazyku majú úplne inú skladbu než vety v druhom jazyku, rečník nejako začne, ale po pol vete ešte tlmočník nemusí vedieť, ktorým smerom sa bude prejav ďalej uberať. Začne teda vetu, ktorú potom neraz musí začať nanovo, lebo druhá polovica sa gramaticky nehodí k prvej. Je to aj omnoho vyčerpávajúcejšie, než tlmočenie po dlhších úsekoch.
Okrem toho tlmočenie po dlhších úsekoch paradoxne šetrí čas. Keď človek voľne rozpráva, stane sa, že sa trochu opakuje, zaváha, tvorí myšlienky pomalšie. Zároveň s ním tlmočník analyzuje, a preto pri tlmočení dlhších úsekov môže hovoriť aj rýchlejšie, bez slovných barličiek a plných páuz. Lebo on už presne vie, čo povie.
Stenografia by tlmočníkom bola na príťaž, lebo by uviazli v štruktúre východiskového jazyka. Nemohli by tlmočiť už spracované myšlienky, ale robili by akýsi preklad z listu. Výsledkom by neboli uhladené plynulé vety, ale lúštenie zápisu a následné habkanie.
Tlmočnícky zápis je „meta“ – nech žije a prekvitá!