Skryté úskalia strojového prekladu

Kto sa ešte nezasmial na strojovom preklade, nech sa hlási u súdruha Žinčicu.

A nech sa poponáhľa, lebo vraj sa zásadne zlepšil prekladač Google, keďže začal využívať neurónovú sieť. Zatiaľ aspoň v niekoľkých jazykových kombináciách a každý mesiac majú pribúdať ďalšie jazyky. Možno sa čoskoro dočkáme aj slovenčiny a budeme mať po vtákoch.

Keďže nie som odborník na umelú inteligenciu, ani na počítačovú lingvistiku, neviem posúdiť, koľko z údajného úspechu je naozaj pravda a koľko iba propaganda. Pravda je, že ľudia sa snažia vyvinúť umelú inteligenciu a že nejaký pokrok v tomto úsilí už dosiahli. Na druhej strane poznám odborníkov na počítačovú lingvistiku, ktorí tvrdia, že celé haló okolo využívania neurónovej siete v prekladoch je poriadne prehnané.

1. Stroj nerozumie ľudskej reči. Keď „prekladá“, iba vyhľadáva vety či časti viet, ktoré predtým preložil človek a sú uložené vo verejne dostupných databázach. Čím viac sa uložený text a text na preklad podobajú, tým väčšia šanca je, že sa stroju „preklad“ vydarí.

Nuž, začneme tým, že naplníme databázy svojimi zmluvami, projektmi, nápadmi a myšlienkami – svojím duševným vlastníctvom – a ich prekladmi. Nasypeme to všetko niekam, nevedno kam, raz a navždy, aby si z toho ktokoľvek kedykoľvek čokoľvek vytrhol. Vlastne, vzdajme sa rovno duševného vlastníctva, veď to je aj tak hlúposť a všetko musí byť zadarmo.

2. Stroj „prekladá” lepšie, ak je pôvodný text štandardizovaný. Čo to v praxi znamená? Že sa musíme v písomnom prejave vyhnúť kvetnatým výrazom, idiómom alebo aj menej frekventovaným slovám.

Ako príklad postačí obyčajná predpoveď počasia – v Kanade, ktorá má dva úradné jazyky, predpovede prekladá stroj. Lenže meteorológovia majú presne predpísané, ktoré slová smú používať. V slovenskom kontexte by to napríklad znamenalo, že varovanie „Držte si širáky, bude strašná fujavica!“ by sme už nikdy nedostali. Majster stroj by nám sucho ohlásil, že sa očakáva sila vetra v nárazoch 10 metrov za sekundu.

A toto chceme? Našu ľudskú komunikáciu odšťaviť a komunikovať sucho, bez emócií, bez vtipu – bez toho, čo nás robí ľuďmi?

3. Stroj jedného dňa vyhodí „dostačujúci“ preklad. Pokrok sa nedá zastaviť a automatické prekladače sa v budúcnosti asi naozaj zlepšia tak, že ich výstup bude, povedzme, zrozumiteľný.

Naozaj chceme komunikovať dostačujúco? Vyjadrovať sa čím ďalej tým jednoduchšie, zabudnúť na štylistiku a okresať slovnú zásobu na pár stovák najčastejších slov? Nie je toto pre západnú civilizáciu väčšia hrozba než vlna utečencov?

Keď sa prestaneme vyjadrovať na úrovni, prejaví sa to aj v našom myslení a vývoj pôjde späť k prvokom. Už Ludwig Wittgenstein (jeden z najväčších filozofov 20. storočia) to jasne pomenoval:  „Hranice môjho jazyka znamenajú hranice môjho sveta.“. Keď budeme komunikovať zúženým jazykom, zúži sa aj náš svet a jeho poznanie.

4. Stroj necíti. My v našej komunikácii vyjadrujeme emócie, či už vedome alebo nevedome. Keď hovoríme, chceme niekoho presvedčiť, nadchnúť, chceme predať svoju myšlienku alebo produkt. A keďže stroj necíti, ako dokáže zhmotniť v komunikácii naše vnemy a pocity? Že horúca čokoláda je najväčšia mňamka? Že bryndzové halušky chutia ako domov alebo v nových topánkach chodíme ako po obláčikoch?

5. Stroj nečíta medzi riadkami. Každý jazyk má svoje spoločné povedomie, napríklad na Slovensku každý vie, čo znamená „skutok sa nestal“ – túto iróniu však stroj nezachytí. Čo funguje u nás, nemusí fungovať na Nemcov a naopak – niekde treba niečo vynechať, inde pridať vysvetlenie. Talianov asi rečami o hokeji neohúrite. Tu je prínos skúseného prekladateľa v tom, že vás jednak na takúto kultúrnu nezlučiteľnosť upozorní a po druhé vám navrhne, ako to urobiť, aby bol aj vlk sýty aj ovca celá. Ale s tým vlkom na stroj nechoďte, pozeral by na to ako teľa na nové vráta.

6. Stroj text nečíta vlastne vôbec. Pozorne ho číta prekladateľ a jeho korektor – druhý pár očí. Šikovný prekladateľ nebude bez rozmýšľania nahrádzať slová v jednom jazyku slovami v druhom jazyku. Môže si všimnúť aj formulácie, ktoré sú autorovi úplne jasné, lebo vie, čo chce povedať, ale čitateľ ich nemusí pochopiť správne. Prekladateľ môže autora na nejasnosti upozorniť. Automatický prekladač vám túto pridanú hodnotu nikdy neponúkne.

7. Stroj je tak trochu ako hra na telefón. Obzvlášť v zriedkavejších jazykových kombináciách. Napríklad medzi gréčtinou a slovenčinou toho asi nie je veľa preloženého, z čoho by sa mohol učiť. Je teda odkázaný na premosťovací jazyk, zvyčajne angličtinu, a to je ďalší potenciálny zdroj chýb a nedorozumení. Ako keď si deti šepkajú nejakú vetu, ktorá na konci znie asi trochu inak, než na začiatku.

Čo ak sa predsa rozhodnete pre automat? Predstavte si ho ako autopilota v lietadle. Dnes už asi nenájdete veľké dopravné lietadlo bez autopilota, a predsa štart a pristátie riadia ľudia. Vo vyslovene kritických situáciách sa autopilot úplne vypína.

Automatický prekladač je dobrý sluha, ale zlý pán. Keď z textu nerozumieme ani slovo, pomôže nám strojový „preklad” rozhodnúť sa, či je ten text dôležitý a potrebujeme presný preklad. Ale nechať stroj prekladať do jazyka, ktorému nerozumieme, alebo ho nedostatočne ovládame, a ešte výsledok aj niekde zverejniť, to už je veľké zahrávanie sa s ohňom. Preto si treba dobre zvážiť, či a čo stroju zveriť. Určite by sme mu nemali zveriť nič dôležité, a keď sa to inak nedá, posledné slovo musí mať človek.